Rogoźnik

Polna droga
Rogoża (palica) to je bylina, ktorej korene obsahujúce veľa škrobu, boli využívané ako surovina na výrobu podložiek, pletív, košíkov a iných predmetov, napr. stavebných podložiek. Potok Wielki Rogoźnik získal práve z tohto dôvodu svoj názov a osada pod ním bola pomenovaná Rogoźnik.

Rogoźnik sa nachádza vo výške približne 620-630 m n. m. v Nowotarsko-Orawskej kotline a je poľnohospodárskou dedinou. Orné pôdy sa rozprestierajú od juhu, od vápencových pohorí patriacich do Pieninského skalkového pásu až k rašeliniskám na severnej hranici obce. Rozmiestnenie pôdy je lanové, predstavujú ho úzke pásy s poľnými cestami. Podľa tradície boli časti polí pomenované od prezývok alebo priezvisk ich pôvodných majiteľov (na začiatku sa tu usídlilo osem rodín): „Śmietańska, Hajnosia, Mrożkowa, Wieprzkowa, Komperdzia, Tylkowa, Kwakowa a Pankowa”. Lúky za riekou sú nazývané Dolným a Horným Groňom a na severnej časti sú poľa nazývané Targanice, Za Starou Drogou a Międzylasy. Mokraď vedľa rašelinísk („Puścizna“), donedávna využívaná na palivo, odvodňuje Czerwony Potok (vteká do Czarneho Dunajca v Ludźmierzy). Dejiny Rogoźnika sa začínajú od roku 1234. Vtedy krakovský vojvoda Teodor Gryfin získal Podhale od kniežaťa Henryka Brodatého. Niekoľko rokov neskôr odovzdal tieto zeme cisterciánom, ktorých do Ludźmierza priviedol z Jędrzejowa, aby ich obhospodárili. Cisterciáni sa preniesli do Szczyrzyca a následkom skonfiškovania kláštorného majetku v 16. st. sa dedina opäť stala kráľovskou obcou. Aj napriek tomu, že už v dokumente krakovského kniežaťa z roku 1254 sa stretávame s názvom Rogoźnik Veľký a Malý, obec bola často krát nazývaná Ciche alebo Bystre. V 17. storočí bol Rogoźnik v prenájme rodu Kwakových a podľa prieskumu z roku 1763 patril do nowotarského okresu. V roku 1809 prešiel Rogoźnik do súkromných rúk – po konfiškácii kláštorného majetku patril rodu Homolacsových (uhorská veľkostatkárska rodina, ktorá mala majetky aj v Zakopanom a Kuźniciach a potom sa preniesla do Balic pod Krakovom), neskôr ho kúpil Žid Aron Mendel. V rokoch 1880-1931 emigrovalo do Spojených štátov „za chlebom“ viac ako 350 osôb, čím sa výrazne znížil počet obyvateľov obce. Dôležitým momentom pre obec boli geologické prieskumy vykonávané v roku 1829 Ludwikom Zejsznerom, počas ktorých sa zistilo, že je možné ťažiť bohaté zásoby vápenca. Spoločnosť Dudzińsky (majiteľ dvoru v Maniowach), Potoczek (advokát z Krakova), Rajsky (bývalý starosta Nowého Targu) kúpila od Arona Mendela skalu Rogoża (v minulosti nazývaná Skalky Rogoźnickej) a založila kameňolom. V obci bola postavená veľká pec na pálenie vápna a komín tzv. „vápenka“ je do dnes charakteristickým elementom Rogoźnika. Do roku 1890 sa v Rogoźniku nenachádzala škola. Prvý, v tom období zamestnaný učiteľ Władysław Nalepka učil v miestnosti prenajatej od Wojciecha Tylku viac ako 3 roky a snažil sa pri tom, aby bola škola postavená. Obec však školu nechcela. V roku 1892 bolo vykúpené územie na stavbu, avšak majiteľ zažialil za týmto kúskom zeme a narýchlo vybral základy na inom mieste (dokonca ich sám vysvätil, nečakal na kňaza) – následkom toho bola škola postavená na zdrojoch a do konca jej existencie, čiže do roku 1985, sa v nej nachádzala pleseň (vtedy, pod rúškom ďalšej opravy, bola škola úplne zbúraná a postavená nová). Múry boli postavené v rokoch 1893-1894. Po vysvätení školy dňa 1.9.1894 kňazom Piotrom Krawczyńským sa začalo s výučbou a aj napriek tomu, že počas zimy bola budova tri krát opravovaná a omietnutá, Rogoźnik mal konečne svoju školu. Škola začala dynamicky fungovať po získaní nezávislosti v roku 1918. Riaditeľkou bola učiteľka Ludwika Romaniszynówna, ktorá organizovala kultúrny život dediny a spoluprácu s Krúžkom ľudovej mládeže pôsobiacim v dedine a Dobrovoľníckou požiarnou službou. Po odchode pani Romaniszyn na dôchodok bola škola opäť v kríze. V roku 1939 bol učiteľ Szewczyk povolaný do armády a do Rogoźnika sa už nikdy nevrátil, ďalšia učiteľka musela utekať pred Nemcami.

Škola. V roku 1942 sa rodina Tischnerových presťahovala do Rogoźnika, kde otec získal zamestnanie ako riaditeľ školy. Nový byt, taký ako v Rabe, bol dvojizbový. V Rogoźniku ukončil Tischner všeobecnú školu a prvú gymnaziálnu (tajnou výučbou – 1945). V Rogoźniku, tak isto ako v Łopusznej, sa Tishneroví ubytovali v škole. Školská budova bola murovaná; na jej jednej strane bola dlhá, svetlá vyučovacia trieda, na druhej byt skladajúci sa z dvoch izieb, kuchyne a komory. Na streche budovy bol sanktusník, ktorý „zvolával“ deti na vyučovanie. Keď Nemci opustili Rogoźnik, do dediny prišli Rusi. Rodina Tischnerových sa teda zo školy musela odsťahovať. Prijala ich rodina Kwakových „od Pabiana“. Bývali u nich 2 týždne. Potom sa opäť mohli vrátiť do svojho bytu v škole. Avšak, keď bola budova školy ruským vojakom opäť potrebná, rodina Tischnerowých si znovu musela hľadať iný byt. Stanisław Kwak „Wilkus“ ich prijal pod svoju strechu aj napriek tomu, že ich už v dome bývalo desatoro. Tischnerowí boli v jednej izbe. Ale nie dlho. V dome Stanisława Kwaka „Wilkusa“ býval ruský plukovník, takže sa všetci museli zmestiť do jednej izby. Tatko pohromade žili približne 2 mesiace. Po odchode Rusov sa mohli vrátiť do zdevastovanej, vyrabovanej školy. Pre deti a mládež sa v súčasnej dobe stal vzorom kňaz profesor J. Tischner, ktorý sa v roku 2002 stal jej patrónom. Jeho pohľad na človeka, slobodu a svet ukazuje učiacim sa v týchto múroch ten správny smer.