Wojciech Bartosz Głowacki

Mężczyzna stojący na armacie z kosą.
(okolo 1758- 1794)

– sedliak, hrdina kościuszkowského povstania, pred výbuchom povstania býval obci Rzędowice patriacej kniežaťu Antonovi Szujskému, kde ako sedliak hospodáril na deviatich jutár zeme. Po 24. marci 1794 Komisia krakovského vojvodstva rozkázala, aby z každých piatich „dymov“, čiže sedliackych hospodárstiev, odoslali obce jedného branca. Jedným z vyslaných do armády bol Bartosz, ktorý spolu s dvoma tisíckami „dymových brancov“ prišiel 3. apríla do vojenského tábora v Koniuszy. Počas racławickej bitky, aká sa odohrala nasledujúceho dňa, bol Bartosz jedným z 320 kosinierov, ktorí – spolu s peším plukom bravúrnym útokom dobyli ruský oddiel. Tento víťazný útok sa stal prelomovým bodom bitky. Vyznamenal sa v nej predovšetkým Bartosz, ktorý ako prvý „padol na oddiel a vzal im delo, nedovolil, aby z neho vystrelili a to tým, že ho prikryl svojou krakovskou čiapkou. Za zásluhy bol hrdina spod Racławíc dňa 8. apríla povýšený na hodnosť poručíka. Vtedy – podľa starého poľského vojenského zvyku – zmenil plebejské priezvisko Bartosz na viac „šľachtické“ meno a prijal dievčenské priezvisko svojej matky Głowacki. Na základe intervencie vodcu Kościuszku bol Głowacki z moci kniežaťa Szujského oslobodený z poddanstva a v liste administrátorovi majetku písal: „Niekdajší Wojtek Bartosz a terajší Wojciech Głowacki, poručík Krakovských granátnikov, preukázal sa dňa 4. apríla, kedy to ako prvý skočil na nepriateľský oddiel. Poskytol dôkaz svojej udatnosti pre lásku k vlasti. Táto jeho odvaha mi poskytuje najsladšiu príležitosť v živote Mojom, že ho oslobodzujem od akejkoľvek povinnosti, taktiež aj ženu a deti jeho.  A to hospodárstvo, na ktorom pracoval, na večné časy pre jeho ženu a deti darujem, žiadne roboty nepožadujem. Pri tom obilie vydať jeho žene na stravu:  pšenice 3 korce, žita 4 korce, ... z kravína najlepšiu kravu vybrať, ... prasiatko a prasnicu dať zaväzujem.“ Poručík Wojciech Głowacki bol smrteľne ranený dňa 6. júna 1794 v bitke pod Szczekocinami. Zomrel 9. júna v Kielcach a bol pochovaný na cintoríne pri katedrále v Kielcach. K legendou opísanej postave Głowackého sa pridávali rôzne politické sily. Na jednej strane sa stal symbolom „znárodnenia“ sedliaka a takto videli túto osobu Władysław Anczyc, Teofil Lenartowicz, Włodzimierz Tetmajer, Jan Matejko, Wojciech Kossak, Jan Styka. Na strane druhej krajná ľavica videla v Głowackom obeť šľachtickej svojvôle.